EUGÉNIA LEHOTSKÁ

18.09.2007, 18:19, Petiková Eva




Je 18.september 2007, meniny má EUGÉNIA!

Tak nemôžem nepísať...

Poznám meno EUGÉNIA a naviac LEHOTSKÁ !!!



Čo pohľad, to iný obraz

Slaná Voda v Oravskej Polhore a údolie pod Babou horou sa minulý týždeň len tak hemžilo výtvarníkmi, modelmi a modelkami. Iba počasie im akosi neprialo, takže namiesto krásnej podbabiohorskej krajiny mali viac času na maľovanie zátiší a portrétov. Práce 21 učiteľov výtvarnej výchovy z celého Slovenska a z Čiech sledovalo počas ich vzniku pozorné oko akademickej maliarky a univerzitnej profesorky Eugénie Lehotskej. Tá sa svojich zverencov snažila upozorňovať na prípadné nedostatky a na to, čo musia vo svojej práci skorigovať, čo vynechať, čo pridať...

„Prvý raz v živote som pracovala s učiteľmi. Je to niečo úplne nové, úplne iné, ako so študentami. Najviac nedostatkov mali pri maľbe portrétov, pri nachádzaní tých správnych proporcií pre ľudskú hlavu. No zvládli to tak, ako sa to len za jeden týždeň zvládnuť dá. Viem, že niekedy som možno bola až nepríjemná, no bolo to v záujme veci,“ povedala Eugénia Lehotská počas vernisáže minulý piatok podvečer.

„To vás vôbec nemusí mrzieť a my sme to tak nevnímali, pretože doposiaľ sa nám žiaden lektor nevenoval s takou pozornosťou, ako práve vy,“ odvetil jej na to Ondrej Kokavecz, pracovník Metodicko-pedagogického centra v Bratislave, ktorý výtvarný plenér učiteľov prevažne z Bratislavského kraja na Slanej Vode organizoval. Ako nám ďalej povedal, stretnutia tohto druhu organizujú už celé roky, tento ročník bol zameraný na olejomaľbu, ceruzku a pastel. Účastníci stretnutí sa prevažne menia, ale stále medzi nimi zostáva pevné jadro vytrvalcov. Patrí medzi nich aj Eva Petiková, pre ktorú sú tieto stretnutia zdrojom umeleckej inšpirácie: „V práci s deťmi sa za 10 mesiacov školského roka z inšpirácie priam rozdá, akoby vyhasol. Tu sa vždy nabijem novou energiou, z ktorej čerpám celý ďalší rok.“ Stretli sme sa tu aj s Melániou Musilovou, ktorá kedysi učila v škole v Sihelnom. Bola nadšená, že sa znova mohla umelecky inšpirovať krásnou oravskou prírodou, že dostala možnosť vlastnej umeleckej tvorby a sebazdokonalenia.

Melánia Pastvová

/júl 2007/


A nakoľko je september, píšem JA !



Toľko napísala redaktorka regionálnych novín v júli 2007 o žene, s ktorou som sa mohla stretnúť aj JA,  bola som účastníčkou kurzu.

Ale čo by som napísala sama za seba z hĺby duše?

Nemusíte nad tým premýšľať, lebo som „doma“ a tak môžem napísať to, čo skutočne cítim...

Eugénia Lehotská,

dcéra významného maliara Slovenska, Eugena Lehotského. Mnoho sa dá naštudovať v múdrych knihách, tak ak chcete, študujte...

Ja VÁM napíšem to, čo musí ČLOVEK zažiť, ak má tu možnosť byť v jej blízkosti.

Prvý večer a stretnutie bolo pre viacerých „šokom“. Táto žienka pricestovala na Oravu priamo z Benátok a neviem kde našla silu, ale našla ju a zostala večer s nami a hodnotila naše práce. Veru, boli sme len takí malí „školáci“...Nešetrila kritikou a mne samotnej sa ťažko zaspávalo. Hovorila som si, tak dosť, že kopce okolo mňa sú všetky na „jedno kopyto“, stromy tiež... padol aj návrh, urobiť si pečiatku stromov a nasekať ich na plochu papiera, či plátno a to mám ešte pocit, že som absolútne nemožná. Skoro ničím sme ju neoslovili a mysleli sme si, že sa snažíme...

Ale ako sa hovorí, ráno je múdrejšie a hádam sa len niečo udeje.

Udialo !

Nastúpila Eugénia v plnej sile a pustili sme sa do maľby portrétov, aj tak pršalo.

Už keď posadila modelku pred nás, tušila som, že to nebude len zábava...

Veru, mnohí z nás boli opäť zaskočení tou neúnavnou osôbkou a mňa nenápadne „donútila“ niekoľkokrát všetko, čo som krvopotne urobila zgumovať. Zo začiatku som nebola nadšená, ale pochopila som, že to robí pre moje a aj iných DOBRO !

Veď od samého začiatku sa nám snažila ukázať, že sme každý jeden ORIGINÁL a tak nemôžeme pracovať šablónovite a ľúbivo, či až gýčovo...

Každého jedného z nás si veľmi dobre všímala a hľadala v ňom jeho KLADY v samotnej práci. Dokonca sme si mohli vybrať techniku, ktorá nám „sadla“ najviac. U mňa to bol pastel, klasika technika, ktorú si môžem vyhladkať. Boli to krásne chvíle, čo sa odrazu k nám odkiaľsi zdiaľky predrali...Ani marčná mi už nevadili, ani to, že pršalo a nedalo sa ísť do plenéru. Bola som veľmi šťastná a odrazu nás bolo takých aj viac. Počúvali sme ako „deti“ a boli vďační za povzbudenia, ktoré začali prichádzať...Len tak, znenaznajky ako v rozprávke, doba – dobu našla a DOBRO NÁS OBKLOPILO v nečase Oravy, tá sa stále mračila.

Keď sme mali chvíľku voľna, pozerali sme spolu knihy slávnych umelcov a hľadali nitôčky, ktoré nám pomáhali napredovať. Bol to krásny čas a nič nás nedokázalo zastaviť, ani prekvapiť. Noc nás vždy zastihla v práci nad plátnami, či doskami s rozkreslenými pastelmi... Tak ťažko sme odchádzali spať a tešili sa na ráno, hádam vykukne SLNIEČKO, okrem profesorky, tá už bola našim SLNIEČKOM, blonďavá hlava a dobrá nálada. Už sa nemračila.

A nebo nám doprialo, vyčasilo sa.


A hory, odrazu neboli rovnaké, pečiatky sme tiež nemuseli vyrábať, lebo za 3 dni sme pochopili, ktorým smerom sa máme vydať...A to sme pochopili len vďaka pani profesorke. Takú radosť som dávno nezažila, keď mi behala ruka po papieri a zachytávala to, čo ma oslovilo. Žiadna násilnosť, nič naučené, len pocit neskutočnej slobody a voľnosti. Konečne som pocítila, že aj krajina je zdrojom veľkej inšpirácie a musím ju cítiť srdcom a potom až vidieť a kresliť. Ak je prázdne moje srdce, ak necítim to, čo BOH vo svojej dokonalosti a dobrote dal nám, ĽUĎOM, v stromoch, trávach, oblakoch, farbách kvetov, tak budem zbytočne sedieť nad doskou...

A naša „ČERVENÁ ČIAPOČKA“, tak sme ju volali, lebo nosila červenú baretku, aby sme ju videli a spoznali, nás hľadala rozlezených po šírom okolí a radila nám to, čo som práve napísala...


“Načo sa snažíte niečo vylepšovať a inak nakresliť, keď je to dokonalé a dokonalejšie to už neurobíte...Stačí, ak otvoríte oči a budete sa predovšetkým dobre pozerať. Potom sa pustite do zachytenia celkov a nakoniec hľadajte detaily, ale nevymýšľajte si, lebo všetko je už dávno dané“.

Koľko kilometrov za nami nachodila, koľko slov musela povedať, aby sme pochopili ?


Neviem, to vie ONA, ale viem, že som stretla úžasnú ŽENU, maliarku, ktorá by mohla mať vysoko zdvihnutú hlavu, ale neurobila to...

Vážila si každého z nás a videla v ňom osobnosť, posúvala nás dopredu a dávala nám to najcennejšie, mala nás RADA takých, akí sme boli, aj s chybami.


Nikdy NEZABUDNEM na tie krásne dni a verte, veľmi mi chýba...

Pani LEHOTSKÁ, poznačili ste môj „život“ !

ĎAKUJEM !!!

Eva

 

 
« Späť


Diskusia: "EUGÉNIA LEHOTSKÁ"
Dátum: Meno: Komentár:
14.11.2007, 20:58 EVA
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre